Módní backstage je prostor fascinace: přetlak těl, světel, značek a neustálého pohybu. Fotografka Lena Knappová ale tvrdí, že skutečná práce nezačíná přístupem do exkluzivního světa, nýbrž schopností nenechat se jím oslnit. V rozhovoru mluví o intuitivním sběru fragmentů i o okamžicích, kdy pod vrstvou luxusu přestává fungovat role a objevuje se člověk. Její aktuální výstava v atriu Moravské galerii ukazuje módu ne jako spektákl, ale jako prostor křehkosti, napětí a nečekané intimity.

Vaše fotografie vznikají v prostředí, které samo o sobě působí velmi silně – backstage módních přehlídek, těla v pohybu, stres, blízkost, známé značky. Jak poznáte moment, kdy fotografujete samotný obraz, a ne jen vlastní fascinaci prostředím?

Backstage je až nebezpečne fotogenický priestor. Ja si myslím, že od kedy ho poznám viac, tak nejak viem dopredu, čo očakávať a nechám sa viesť. Moment, keď viem, že už nefotím fascináciu, ale obraz, prichádza väčšinou vtedy, keď prestanem reagovať na spektakel. Odosobňujem sa od značiek, mien a tak ďalej. Vždy sa sústreďujem na ľudí ako takých. Veľa ľudí si myslí, že backstage fotografia je o prístupe. Ja si myslím, že je skôr o disciplíne neoslepnúť tým prístupom. Tie fotografie vždy nakoniec odhalia po čom kto ide.

V zákulisí módních přehlídek se vše odehrává v extrémním tempu. Má fotograf v takové situaci vůbec čas hledat „rozhodný moment“, nebo jde spíš o intuitivní sběr fragmentů?

Úprimne, v zákulisí módnych prehliadok sa veci dejú príliš rýchlo a príliš chaoticky na to, aby človek fungoval ako lovec jednej dokonalej sekundy. Pre mňa je to skôr práca s intuitívnym tokom fragmentov. Fotograf tam nemá luxus úplnej kontroly. Ľudia sa neustále pohybujú, svetlo sa mení každých pár sekúnd, niekto vám vojde do záberu, ďalší odíde skôr, než zdvihnete fotoaparát. A práve preto je intuícia dôležitejšia než kalkul. Zároveň ale nejde o akési náhodné zbieranie obrazov. Tie fragmenty sa začnú spájať až podľa toho, čo podvedome hľadáte. A to je na tom to najkrajšie, každý z nás v situáciach, okolnostiach, veciach vidí niečo iné.

Vaše práce bývá popisována jako syrová a dokumentární. Není ale dnes právě syrovost už sama o sobě určitým estetickým klišé módní fotografie?

Myslím si, že dnešný problém je prílišné performovanie autenticity, preto sa to deje. Veľa obrazov chce vyzerať spontánne, nedokonalo, „pravdivo“ – ale tá pravdivosť je dopredu vyrobená.

Ľudia moje fotky označujú ako surové a ja som to prijala. Či je to preto, že je väčšina z nich čiernobiela alebo preto, že je tam zrno – neviem. Pre mňa dokumentárny prístup neznamená estetiku chaosu. Znamená schopnosť zostať citlivá voči situácii aj v momente, keď je vizuálne neatraktívna alebo nepríjemná.

V čem se podle vás liší fotografie určená pro časopis od fotografie, která má obstát v galerii?

Rozdiel podľa mňa nespočíva len v priestore, kde fotografia skončí, ale hlavne v tom, čo sa od nej očakáva. Veľa módnej fotografie sa snaží pôsobiť ako umenie a veľa galerijnej fotografie používa jazyk editoriálu alebo reklamy. Niekedy je rozdiel iba v kontexte a v tom, kto obraz legitimizuje. Dnes sa ale tie hranice často prelínajú. Pre mňa je podstatné, či obraz obstojí aj mimo svojho pôvodného kontextu, respektíve či v ňom zostane emócia alebo napätie aj bez časopisu, značky či textu okolo neho.

Každopádne si myslím, že fotografia v časopise by mala asi fungovať tak nejak okamžite, kdežto v galerií si môže dovoliť byť pomalšia a menej jednoznačná.

Měla jste při přípravě výstavy I’ll do my own lashes pocit, že některé fotografie dobře fungují v edito-riálu, ale v galerii najednou fungovat přestávají?

Nie, pretože editoriály takmer nefotím a v galerií ani jedna taká nevysí. Všetko je dokument a práve preto vysia tak ako vysia. Bolo to veľmi prirodzené.

Kurátorský rámec výstavy zdůrazňuje témata intimity, kontroly nad tělem a psychického tlaku módního prostředí. Vznikala tato témata už během fotografování, nebo byla pojmenována až zpětně při institucionalizaci projektu?

Tieto témy nevznikajú ex post ako intelektuálna konštrukcia, ale ani nie sú úplne vedome formulované v momente fotografovania. V backstage je veľmi jasne prítomná hierarchia, tlak na výkon, aj zvláštna forma intímnosti, ktorá vzniká z toho, že ste fyzicky veľmi blízko ľuďom v zraniteľných momentoch. To všetko sa do obrazu dostáva bez toho, aby ste to v tej chvíli pomenovávali. Kurátorský rámec tu pre nás fungoval ako druh druhotnej artikulácie. Spätne pomenúva to, čo bolo prítomné v práci, ale nebolo explicitne verbalizované. Nie je to teda „vymyslenie“ tém, skôr ich presnejšie zviditeľnenie a zorganizovanie.

Fotografujete prostředí luxusu a krásy, ale často zachycujete únavu, chaos nebo fyzickou křehkost. Je to vědomá protiváha módnímu průmyslu, nebo vás prostě zajímá člověk v okamžiku, kdy přestává hrát roli?

Luxus a krása sú v týchto prostrediach len povrchová vrstva. Pod ňou je rovnaká fyzická a psychická realita ako kdekoľvek inde. Nie je to vedomá „protiváha“ módnemu priemyslu v zmysle nejakého postoja alebo kritiky. Skôr ma dlhodobo zaujíma moment, keď sa prestáva komunikovať obraz a začína byť viditeľný človek.

Nakolik Robert Musil, kurátor výstavy, fotografie vybíral a skládal? Probíhal mezi vámi spor o to, co ve výstavě má a nemá být?

Robert Musil mal v kurátorskej práci jasnú pozíciu – snažil sa z fotografií vytvoriť čitateľný celok, ktorý nesie tému výstavy a zároveň má vnútorný rytmus. To znamená, že musel robiť aj rozhodnutia o tom, čo z dramaturgického hľadiska funguje a čo nie, bez ohľadu na to, či je konkrétny obraz pre mňa osobne dôležitý. Výsledok je skôr produktom dialógu než kompromisu. Nemali sme žiadne veľké nezhody alebo podobne. Robert odviedol skvelú prácu.

Módní fotografie je často postavená na exkluzivitě – ne každý má přístup do těchto prostor. Myslíte si, že blízkost k uzavřenému světu někdy vytváří iluzi významu i tam, kde samotný obraz není dost silný?

Exkluzivita prostredia má obrovský vplyv na to, ako sa fotografia číta. Keď vzniká v uzavretom svete – backstage, ateliér veľkej značky, módna prehliadka – automaticky získava istú váhu už len tým, že „tam bolo ťažké sa dostať“. A táto váha často predchádza samotný obraz. Preto som napríklad na túto výstavu pôvodne vôbec nechcela dávať pod fotky popisky. Ľudí ovplyvňuje všetko, čo vidia, a ľahko si vytvoria akési preferencie. Nakoniec som bola ale prehlasovaná, takže sú tam. Každopádne si myslím, že keď fotografia obstojí aj bez toho, aby divák vedel, kde vznikla alebo aký „svet“ reprezentuje, vtedy má skutočnú silu.

Název I’ll do my own lashes lze číst jako gesto osobní autonomie. Existuje něco, co si ve vlastní práci také „děláte sama“ – něco, nad čím si odmítáte nechat vzít kontrolu?

Sama fotím, fungujem bez asistentov alebo retuocherov. Čo sa týka ale napríklad prípravy tejto výstavy – naučilo ma to, že nie nad všetkým musím mať kontrolu a je dobré sa otvoriť ľuďom, nechať si poraďiť či pomôcť. Len tak vieme rásť.