Vraví sa, že ženy o sebe rozprávajú priveľa, muži zase primálo. V inscenácii s názvom Muži toho herci-vlci o sebe tiež veľa nenarozprávajú. Vrčia, vyjú, hryzú, expandujú pohybom, utekajú a zápasia, vyjadrujú sa telami.

Medzi to najzaujímavejšie, čo je možné v súčasnosti na pražských javiskách vidieť, nepochybne patrí viacžánrový počin režisérky, choreografky a tanečnice Adély Laštovkovej Stodolovej a tvorivého tandemu Skutr, ktorý tvoria Martin Kukučka a Lukáš Trpišovský.

Pohybovú inscenáciu Muži predstavuje päť hercov, ktorí sa podľa popisu predstavenia „vydávajú do divočiny, aby našli odpovede na tie najvnútornejšie otázky“. Ale viac ako cesta niekam je to cesta naspäť, k základu, koreňom, k niečomu vnútornému, animálnemu a archetypálnemu, čo síce môže byť podvedomé alebo zabudnuté, ale je súčasťou podstaty muža a vo veľkej miere určuje jeho konanie, cítenie a vytvára mužskú identitu. Herci putujú do vnútra, pretavujú sa do podoby vlka, ktorá sa spočiatku vyjadruje rôznymi zášklbami a zvieracími grimasami. Nad scénou svieti lampión – Mesiac; akoby nad mužským putovaním držal stráž práve jeden z najvýznamnejších symbolov ženskej energie. Cyklicky sa opakujúcim vytím sú s ním mužskí predstavitelia ustavične v spojení. Na javisku prebieha zasväcovací rituál; prostredníctvom skúšok od starších hercov-vlkov sa formuje dospelosť najmladšieho člena – Šteňaťa, ktorého stvárnil Aleš Bílik. Tieto skúšky, ale aj rozličné interakcie medzi predstaviteľmi sú dôkazom, že vo všetkých formách mužských vzťahov – od dávnych iniciačných rituálov cez chlapčenské hry až po komplikovaný vzťah otca so synom – je vždy aj trochu krutosti. Na druhej strane sú čisto pánske záležitosti potvrdením dávneho faktu, že mužom sa ich identita ľahšie a prirodzenejšie vyjadruje v chlapskej spoločnosti ako medzi ženami. Predstavenie je pretkávané viacerými vrstvami a postupne sa zaoberá rozličnými problémami, s ktorými sa muži vyrovnávajú; vzťah otca k synovi a syna k neprítomnému otcovi, viera, násilie, homosexualita. Tieto vrstvy hercov-vlkov vnútorne obnažujú a ukazujú celú škálu elementov, ktoré zahŕňa mužská osobnosť – od pudovej agresivity cez nutkavú potrebu poznávať svet a expandovať, zmysel pre humor a chlapčenskú hravosť, až po neistotu a krehkosť.

Päť vlkov a jedna fenka
Zlomovým bodom je príchod Fenky – Adély Laštovkovej Stodolovej (v alternácií so Zuzanou Stavnou). Mužský a ženský element sa vzájomne očucháva, skúša rozmanité polohy vzájomných vzťahov. V úžasnom výkone Adély Laštovkovej Stodolovej je žena-fenka priateľkou, milenkou, matkou aj bohyňou, je úprimná, prefíkaná, bezbranná i drsná. Túli sa, obtiera, zvádza, vyhľadáva pomoc a ochranu, ale i sama chráni. Spomedzi jej mužských kolegov sú výrazné najmä dva protipóly – spomínaný Aleš Bílik ako Šteňa so všetkou svojou zraniteľnosťou a nevinnosťou a Petr Vaněk, predstavujúci vo vlčej svorke alfa-samca. Práve Petr Vaněk je z vynikajúcich mužských predstaviteľov herecky najvýraznejší. Jeho pohybovo-akustické stvárnenie, hravosť, žartovanie a tiež vrecká plné rozličných predmetov dávajú predstaveniu na mnohých miestach nové impulzy.

Návrat do divočiny, návrat k hline
Je potrebné oceniť hĺbku a precíznosť, s akými tvorcovia predstavenia poňali celý proces. Tvorbe predchádzalo nielen štúdium kníh, ktoré sa zaoberajú tématikou mužnosti, ale aj skúsenosti s mužskými konšteláciami – čo sa odrazilo v herecko-tanečnej, a tiež v kostýmovej a scénickej rovine. Jakub Kopecký pracuje s prírodnými materiálmi a elementami – s drevom, hlinou, vodou. Počas predstavenia sa z dreva stáva bojový nástroj i totem, hlinou sa herci-vlci potierajú, nasiakajú niečím výsostne prírodným. Okrem toho, že je hlina priamym spojením s prírodou, je aj pripomienkou biblického vzniku muža, ktorý bol stvorený práve z nej. Veľmi symbolická je tiež kostýmová práca Denisy Novej. Muži sú oblečení do jednoduchých čiernych nohavíc a bielych košieľ, vzadu akoby roztrhaných vlčími pazúrmi. Ženská postava je oproti tomu kontrastná – má na sebe červené šaty s dlhou vlečkou, pripomínajúce krv a oheň, plodnosť, vášeň, sexualitu, ale aj život ako taký a životné cykly.
Zaujímavé je, že aj keď sú Muži tvorení najmä mužskými predstaviteľmi, vyznenie predstavenia je napriek (a možno práve vďaka) všetkej tej živelnosti, sexualite a animálnosti veľmi poetické.


Muži
réžia a dramaturgia Adéla Laštovková Stodolová
hrajú Aleš Bílik, Jakub Folvarčný, Jaro Ondruš / Petr Vančura, Ondřej Nosálek, Petr Vaněk, Zuzana Stavná / Adéla Laštovková Stodolová
Divadlo Komedie
Jungmannova 1, Praha 1
Najbližšie predstavenie prebehne v budúcej sezóne

Keď sa dnes hovorí o kríze mužnosti, ozývajú sa dva tábory: prvý z nich, reprezentovaný najmä feministickými hnutiami, hlása, že je vo svete mužskej sily priveľa. Na druhej strane stojí názor, že prejavov maskulinity a maskulínnej energie potrebujeme viac. Vychádza z toho, že namiesto fungovania sveta, založenom na harmonickom spojení mužskej a ženskej energie – jin a jang – sme sa dnes ocitli v zvláštnom svete niekde uprostred týchto dvoch síl, bez možnosti vzájomnej interakcie. Psychológia, etnológia a antropológia hľadajú stratenú mužnosť v živote dávnych spoločností, v mýtoch, rozprávkach a legendách.

Podobne ako je to s mnohými krízami, aj kríza mužnosti je viac duchovným než materiálnym problémom. Mnohé kedysi prirodzené prejavy a podoby maskulinity sú dnes zabudnuté alebo pretavené do niečoho, čo uberá ich pôvodnému zmyslu.

Zasvätenie do života dospelého muža
Kedysi, naprieč kultúrami a náboženstvami, boli celkom prirodzenou súčasťou mužského života iniciačné rituály. Bola to tá najstaršia forma duchovného rastu človeka, krok, pri ktorom sa z chlapca stával muž. Chlapec sprevádzaný staršími predstaviteľmi rodu, šamanmi a  múdrymi bielovlasými starcami prechádzal náročnými úlohami. Pri iniciačných rituáloch bola neodmysliteľne prítomná smrť – chlapčenské ego muselo zomrieť, aby sa zrodil muž, jeho myslenie a cítenie, identita a jedinečná osobnosť. Staré príbehy sú plné takýchto rituálov; hlbokými duchovnými prerodmi prechádzajú mýtickí hrdinovia i svätci, v rozprávkach chlapci odchádzajú do sveta, odpútavajú sa od rodičov a domova, prekonávajú prekážky a vracajú sa späť ako dospelí. Na ceste ich sprevádzajú zázračné bytosti, prírodné sily alebo divé zvieratá. Dnešné transformované podoby iniciačných rituálov, ako sú odchod do školy, vojenská služba a podobne, už nie sú pre mužov také obohacujúce a významné, nemajú v ich živote kľúčový význam.

Vnútorné poznávanie a kúzlo tlupy
Tak ako bolo v minulosti potrebné mužnosť získať, bola potreba získavať aj poznanie a skúsenosť – na rozdiel od dneška bezprostrednejšie a viac zvnútra než zvonku. Dnes sú aj vedecké informácie dostupné na internete, kedysi bola podstatná vlastná skúsenosť a poznanie odovzdávané staršími príslušníkmi kmeňa alebo neskôr akademické vzdelanie. Získavanie vlastnej empírie, zážitkov a presvedčení bolo súčasťou cesty. Muži mali omnoho viac rozvinuté vnútorné inštinkty a intuíciu, čo predstavovalo niečo animálne v ľudskej bytosti – v tom pozitívnom zmysle. Mužská energia sa v mnohých kultúrach a v príbehoch metaforicky vyjadruje prostredníctvom prírodných živlov alebo divokých, nespútaných zvierat. Zdravá dávka agresivity, taká potrebná na prežitie v drsných podmienkach, sa dnes prejavuje možno tak v doprave, počítačových hrách alebo pri športových zápasoch. Na mužov má odjakživa veľký vplyv život v tlupe, skupine. Okrem toho, že takýto spôsob života výrazne uľahčoval život, napomáhal aj odovzdávaniu životných skúseností. Muži si svoju maskulinitu uvedomujú a potvrdzujú v rámci skupín aj dnes, po vzore londýnskych džentlmenských klubov vznikajú na celom svete početné mužské kluby, spolky a združenia.

Kráľ, bojovník, mudrc, milovník
Nástupcovia Carla Junga, fascinovaní tvorivou energiou archetypov, hovorili o štyroch typoch, ktoré sú obsiahnuté v každom mužovi. Táto koncepcia je veľmi inšpirujúca pre súčasnú kultúrnu antropológiu, psychológiu, teológiu a mnohé humanitné a sociálne vedy, ktoré stopy týchto archetypov skúmajú v spoločnosti, umení a literatúre, v mýtoch a náboženských textoch. Chlapskou úlohou je pozitívne rozvíjať archetypy vo svojom vnútri a dovoliť im prejavovať sa navonok.

Základnú energiu predstavuje kráľ – je to muž, ktorý má potrebnú sebaistotu a vyrovnanosť, stelesňuje prirodzenú autoritu, poriadok a rast do výšky aj do hĺbky. V rozprávkach existuje vždy rovnováha medzi kráľom a jeho kráľovstvom; ak je kráľ silný, múdry a spravodlivý, jeho kráľovstvo prekvitá.

V bojovníkovi je zase obsiahnutá sila, odvaha, vytrvalosť, zdravá agresivita, ale aj odriekanie a oddanosť. Vo východných kultúrach je tento archetyp prítomný omnoho viac, na Západe bol od konca rytierskej dvornej kultúry značne potlačený. Jeho návrat dnes predstavujú filmy, v ktorých jednotlivec alebo viacerí bojovníci – japonskí samuraji, Indiáni, Sparťania, partizáni – vybojujú ľuďom potrebnú slobodu, stabilitu a mier.

Tretím archetypom je mudrc. Je to muž, ktorý vie. Liečiteľ a šaman, kúzelník, prorok, vizionár, ktorý oplýva tajným duchovným poznaním. Je si vedomý hlbšieho zmyslu a odhaľuje ho ostatným. Je zaujímavé, ako veľmi si v starých kultúrach vážili šamanov, ktorí často stáli v kmeni dokonca ešte vyššie ako náčelník.

Milovník zahŕňa životnú energiu, vášeň, sexualitu, hravosť, emocionálne bytie a intuíciu. Vychutnáva si život, lásku, pravdu a krásu. Je to umelec, básnik, romantik.

Mužnosť je vraj najkrajšia vtedy, keď sú v mužovi tieto archetypy v harmonickom pomere a keď sa vo svojom vnútri dokáže pohybovať medzi dvomi pólmi – hravosťou chlapca a múdrosťou bielovlasého starca.

Vnímá postavení mužů jinak muž a jinak žena? Abychom to zjistili, položili jsme výše uvedenou otázku naší redaktorce Marie Belinson a bloggerovi Maaristaanovi.


Maria Belinson

Během posledních několika desítek let se všechny prvky utvářející společnost mohutně pohnuly. Myslím si, že se moderní doba nejvíce vyznačuje právě nepevností své struktury – to, co bylo dříve jasně definováno, dnes již částečně nebo zcela neplatí. Lidé si na tyto změny sice zvykli v běžném životě, nestihli si je však zaznamenat na úrovni životních představ. Proto podle mě často dochází k disonanci mezi skutečností a zažitými modely chování.

Proč při slovech „svatba“ a „děti“ stále očekáváme vdavekchtivý lesk v očích dívek a vyplašený pohled úkosem ze strany mužů? Radost ženy by přece měla plynout z toho, že si zajistila svou budoucnost. Pohled muže zase odrážet tíhu zodpovědnosti, kterou na sebe tímto přebírá. Nicméně časy, kdy muž byl jediným živitelem rodiny, jsou dávno pryč. Odpovědnost se také dělí mezi oba partnery. Podporováním starých pravidel již nefungující hry děláme z mužů jeskynní dobyvatele a z žen hysterické mucholapky.

Bojí-li se muž ve fungujícím vztahu slova „rodina“, škodí tím hlavně sám sobě. Znám spoustu mužů, kteří v mládí prokličkovali mezi svatebními nástrahami přítelkyň, protože „na to nebyli připravení“, „nechtěli se vázat“ nebo si jen „chtěli užívat“. Teď je jim přes třicet a v očích se jim místo sebejistoty „silného pohlaví“ objevuje strach a pochybnost. Pomalu si uvědomují, že v tomto běhu s překážkami nejsou vítězi. Ve skutečnosti jsou totiž muži mnohem více zaměření na pokračování rodu, mají větší potřebu vidět v potomcích vlastní odraz a dílo. Ani po blízkosti, pochopení a odevzdání netouží méně než ženy. Ba naopak – není pro ně nic horšího než opravdová samota. Samota světa, v němž by měli být pořád silní a úspěšní.

Chtějí-li tedy najít rovnocennou partnerku, která je bude mít ráda proto, že jsou a jací jsou, musí přestat spoléhat na vnější projevy svého mužství. Dnešní doba tyto projevy neustále nabourává a zkouší: zůstává stále mužem ten, kdo vydělává méně než žena, vybírá si rodičovskou dovolenou, umí odlišit mokré od čistého a modrou od zelené? Postavení mužů, direktivně utvořené světem se rozpadá. Dochází tak k jisté krizi identity, díky které ale má člověk šanci nahlédnout do sebe a spatřit tam především a nejdřív důstojnou lidskou bytost v celé své jedinečnosti. Až poté následuje hledání vnitřního mužství. V čem přesně spočívá, by si pro sebe měl určit každý sám.


Dušan Potůček (maaristaan.cz)

Je pro mě těžké soudit, jak moc se změnilo postavení mužů oproti minulosti, protože když se nad tím zamyslím, čerpám svoje názory na ně hlavně z různých knih, časopisů, filmů a cizího vyprávění.

V mém životě se muži moc nevyskytují. Většinou se na chvilku objevili v podobě toho nudného strýce odvedle a ruku na srdce, moc pozitivních dojmů nezanechali.

Můj názor na mužské pokolení vytváří také převážně ženy. Poslouchal jsem v dětství rozhovory matek v setmělé kuchyni, kde na pánech (nad sklenkou vína) nenechaly jedinou nit suchou.
Poslouchal jsem své přítelkyně a kamarádky, které nadávaly na své nezralé a trapné protějšky a poslouchám myšlenky současných žen kolem sebe, při nichž člověk nabude dojmu, že horší živočišný druh se na světě již vyskytovat ani nemůže. Podle všeho se z gentlemana stal tvor, který nedokáže nést následky svých činů, nespolehlivý a slabý protějšek silných a hrdých dívek, jehož čestné a pevné SLOVO CHLAPA je už jen pro smích, protože dávno neplatí a je často porušováno.

Dnešní mladý muž, pokud chce být mužem s velkým M, se dle mého názoru musí především vyrovnat s předsudky. Vymanit se ze zažitého vzorce očekávání a určené stereotypní role.
Pryč jsou ty doby, kdy se od něj očekávala hlavně role živitele a jeho hlavním úkolem bylo chodit pravidelně do práce a přinést peníze na obživu. Pokud se po návratu z šichty zajímal o svoji rodinu, byl to takový příjemný bonus, který se ale zas až tak neočekával.

Protože starost o rodinu byla přeci od nepaměti role ženy / matky.

Současný muž, který chce žít se svojí partnerkou a dětmi spokojeně a v míru, se proti takovému rozdělení rolí již musí vymezovat a naučit se novým kouskům. Měl by se oddělit od jeskynního stáda chlapů, ve kterém se jen společně plácají po ramenou a utvrzují v tom, jak tomuto světu dobře a tvrdě vládnou. Otevřít oči a sebekriticky na sebe pohlédnout s poznáním, že o dnešním světě pánové nerozhodují sami. Měl by vykročit ze svého odvěkého stínu namyšleného ega.

Pokud se totiž něco změnilo oproti minulosti, tak je to postavení žen.

Současná žena žije v době neomezených možností a může skutečně vše, co si zamane. Stačí jí k tomu pouze pevná vůle a odhodlání. A co k tomu opravdu nepotřebuje, je nějaký zastaralý model samce. Potřebuje spolehlivého partnera, který se nebrání a hlavně nebojí vzdát se své části svobody a věnovat ji rodině. Naším úkolem je umožnit své vyvolené jít si za svým snem a stát se svým dětem vzorem a vždy přítomným otcem.

Musíme se vyrovnat s tím, že ulovit mamuta v době supermarketů již dávno nestačí, že musíme nabídnout něco více. Naučit se poslouchat a podporovat. Vzdát se zkamenělé představy o ženách a jejich domácích povinnostech a uvědomit si, že naplněním pračky roztříděným prádlem neztratíme svoji mužnost, ale získáme respekt a vděk své rozumné partnerky.

Otázka ale je, zda se nám to opravdu daří. Snad ano.

„Mužských je spousta, málo je chlapů,“ napsal Michal Horáček v textu jedné své písně. Tento názor spadá do aktuálního diskurzu úvah o „krizi mužství“, „soumraku otců“ (tedy chybějících mužských vzorů), údajné změkčilosti mužů 21. století… Co ale dělá chlapa chlapem /muže mužem? (Nutně se mi vkrádá na mysl reklama na prostředek typu Viagra.) Jaká je jeho role? Jak se ta role v moderní společnosti změnila? Bez brýlí tradičních genderových představ jsme se skulinou maskulinity snažili nahlédnout do části této problematiky.