Branko Jelinek: ľudia si myslia, že som mal desivé detstvo

Své komiksy kreslí i sedm let a namísto digitální dokonalosti sází na autentickou lidskou chybu. Výtvarník Branko Jelinek v rozhovoru popisuje, proč do osobních projektů nepustí umělou inteligenci a z jakého důvodu odmítá používat fotoreference. Jak nad pracovním stolem udržuje disciplínu pomocí grafů, jak vnímá svůj nedávný triumf na cenách Muriel a jak se v průběhu let proměnil jeho vztah k celoživotní postavě Oskara Eda?

Vaše komiksy mají velmi specifickou, často až snovou nebo tísnivou atmosféru. Jak moc se do vašich příběhů a postav promítá vaše vlastní prožívání, úzkosti nebo osobní historie?

Ja nepíšem o sebe. Nemám ambície, že by som niekomu chcel hovoriť svoje životné traumy. Mám nejaký pocit, ktorý chcem vyvolať a okolo neho sa točím, analyzujem ho a snažím sa dostať hlbšie. Často sa mi stáva, že ľudia si myslia, že som mal desivé detstvo, lebo v diele Môj najväčší sen sú rodičia veľmi drsní na svojho syna. Všade sa snažím vysvetliť, že ja som mal vzťah so svojimi rodičmi luxusný a dobre vychádzame. Je to iba moja autorská interpretácia a často hovorím, že človek nemusí byť vrahom, aby písal detektívky. V podstate vytváram nejaký svet, ktorý ma zaujíma, ale nemusím to byť ja.

Jste autorský tvůrce – píšete si scénář a zároveň ho sám kreslíte. Jak probíhá proces tvorby?

Keď robím knižku, tak ju celú nakreslím a nemám na začiatku jasný scenár. Za normálnych okolností sa to robí tak, že niekto napíše scenár, je tam storyboard, vo všetkých bublinách sú texty a potom to zoberie ďalší autor, ktorý to nakreslí. Ja to tak nemám. Ja si vždy poviem o čom tá knižka bude, aký pocit chcem vyvolať a mám nejakú scénu, v ktorej skončím, čo je záver knižky. A potom mám pár scén vo vnútri. To sú majáky, o ktorých viem, že sú nejakým spôsobom nosné pre ten oblúk, o ktorom chcem rozprávať. A keď mám túto konštrukciu, tak postupujem rýchlosťou 3 až 5 stránok a cez ne sa v príbehu posúvam. Vždy sa snažím o analýzu toho minulého, čo som nakreslil a aby každá nová stránka mala nejaký vzťah k tej minulej a k celku. A potom je zaujímavá vec, ktorá ma fascinuje, že to funguje, že si knižku celú nakreslím a až posledné mesiace píšem texty do bublín. Je to taká posledná improvizácia. Ale tú knižku mám celý čas v hlave, viem, aký rytmus má mať dialóg, viem, aká atmosféra tam má byť.

Vaše kresba je neuvěřitelně detailní, propracovaná a filmová. Kolik času průměrně strávíte nad jednou jedinou stránkou a v jaké fázi práce si řeknete: „Hotovo, už na to nesáhnu“?

Keď by som robil iba to, tak jednu stránku navrhnem a dokreslím za jeden deň. Zložitejšia časť je prísť na to, čo na tej stránke bude, či už kompozične alebo obsahovo, to môže byť v jednotkách hodín. A potom 8 až 11 hodín trvá nakreslenie jednej stránky, to je tá rutinná časť.
Keď som bol vo Francúzsku na tvorivom pobyte, tak som týmto spôsobom fungoval, že stránka za jeden deň, ale to nie je dlhodobo udržateľné, lebo človek je z toho fyzicky a psychicky unavený. Takže mi vyhovuje, že to robím po práci po večeroch 5 maximálne 7 stránok mesačne. 350 stránková knižka sa dá nakresliť za rok, ale tým, že to vzniká 7 rokov, tak je to zaujímavejší koncentrát. Myšlienky, ktoré tam človek dostane, sú z dlhšieho obdobia. Je to potom iné. Tým, že ma to neživí, nemusím tú stránku dokončiť v termíne, mám na to vlastne nekonečne veľa času. Aj tak sa to nikdy nezaplatí, takže kreslím, kým si poviem, že už tej stránke nič nedlžím.

Když mluvíme o tom, kolik úsilí a času vás stojí ruční kresba – jak se do tohohle vašeho světa hodí současný nástup AI generátorů? Vnímáte to jako hrozbu pro obor, užitečného pomocníka pro rutinní úkoly, nebo věříte, že lidský prvek, osobitá chyba a autorský záměr jsou v komiksu nenahraditelné?

Jedna vec je prínos AI, to čo nám môže priniesť a aký je v tom potenciál. AI je šialene úžasná vec. Nepatrím medzi autorov, ktorí AI odsudzujú, pre mňa je to geniálny kamarát na úrovni Leonarda da Vinciho, čiže tých najmúdrejších ľudí na svete, ktorých máte dnes v obývačke k dispozícii a môžete s nimi komunikovať. Myslím si, že AI presahuje človeka a to podľa mňa ľudí desí. Je to úžasný nástroj na vzdelávanie a na hľadanie efektivity. Možno nás to raz zabije ako v Terminátorovi.
Druhá vec je osobná tvorba, kde si AI za žiadnych okolností nehodlám pustiť. Nikdy by ma nenapadlo konzultovať s AI osobné projekty, kde by som povedal, no tak mi Leonardo AI sveta poraď, ako to urobiť lepšie. Ja chcem vo svojej tvorbe zachovať čistotu mojich zlyhaní. A či už sa to týka literárnej alebo výtvarnej stránky. Každá moja krivá čiara, ktorá vznikla tlkotom srdca, je nedokonalá. Tá ľudská špina, ten môj ľudský smrad je to, čo tam potrebujem mať. Myslím si, že keď máte nástroj v Photoshope, ktorý vašu linku vyhľadí, tak zrazu každý grafik je schopný kresliť spôsobom, akým kreslia najlepší komiksoví autori. Ale je to iba klamstvo a ilúzia, ktoré ti ten software povie. Ty tomu uveríš, ale ty tam už nie si. Necháš sa opiť sám pred sebou, lebo ty si vlastne zabil seba. Ten tlkot tvojho srdca v tej linke už nie je. A to ja nechcem, preto nepoužívam ani fotoreferencie. Fotografia odpútáva od toho človečenstva, vytrháva ma z imerzie, do ktorej sa chcem dostať. Takže tam vnímam svoju autenticitu, ktorá má pre mňa veľkú cenu.

Postava Oskara Eda s vámi šla velkou část vašeho života. Jak se za ty roky proměnil váš vztah k němu? Cítil jste po dokončení té obří souborné knihy úlevu, nebo se vám po tom světě občas stýská?

Ja vlastne z toho sveta nevystupujem. Keď začínam knižku, viem, že to bude trvať 7 až 10 rokov. Je to extrémne bremeno, či sa dožijem jej dokončenia. Ku koncu sa to bremeno zdá ľahšie, ale zase je väčší tlak na to, že si predstavujem úspech. Tých posledných pár mesiacov, keď dokončujem knižku, nie sú vlastne o nič jednoduchšie než ten začiatok. A tá vidina, že do toho človek investoval toľko rokov života a teraz je vlastne obnažený, čaká na recenzie a aké vlastne budú, tak to je druhý extrém. Pamätám si, keď som končil Môj najväčší sen a aj túto poslednú knižku, tak chvíľu som mal pocit, že je to vlastne báječné. Druhú chvíľu som mal pocit, že to sú premárnené roky života. Skákalo to hore-dole. Na konci to nejak dopadlo.
A Oskara Eda som si našiel na vysokej škole, keď som hľadal námet pre prvú trilógiu. Identifikoval som ho ako moju postavičku, takého môjho Mickey Mouse. Našiel som ho ako herca a dokázal ho použiť v každom príbehu, ktorý som chcel stvárniť. Mal som pocit, že dokážem s tým charakterom vypovedať akýkoľvek príbeh. V momente keď som sa dostal do tej podstaty toho charakteru, tak už som ďalší nepotreboval.

Na cenách Muriel 2026 jste s novým Oskarem Edem doslova zametl stůl a odnesl si čtyři hlavní ocenění. Co takový masivní úspěch pro autora vašeho typu znamená? Berete to jako satisfakci za ty desítky let práce na jednom hrdinovi, nebo to s sebou přináší i trochu svazující pocit tlaku a očekávání do budoucna?

Som za tie ceny hrozne vďačný, ale človek ich nepreceňuje, lebo tie roky práce za tých 5 minút niekde na scéne, neviem, či to za to stojí. Keby to šlo, tak si človek našetrí, nie za 7 rokov, ale za 3 roky a kúpi si ten pocit, že mu niekto zatlieska a dá mu vyfrézovanú cenu. O tom to nie je. Je to skvelé, ale to vnútorné pnutie nie je kvôli tomu. Ďalšiu knižku určite nebudem začínať s predstavou, že mi niekto začapká na cenách Muriel 2050. To sa mi zdá malá motivácia. Človek nechce ten život premárniť, chce ho zaznamenať. Ja ho zaznamenávam týmto spôsobom. Neviem, či ma to robí šťastným. Je to trochu depresívny príbeh, nikto vám to v živote nezaplatí, je to hrozne drahé hobby a rozhodne to nestojí za tých 5 minút slávy.

Ve vaší tvorbě je cítit surrealismus a práce s vizuálními metaforami. Kde pro tyto obrazy čerpáte inspiraci? Jsou to spíše jiné knihy a filmy, nebo si občas zapisujete vlastní sny?

Ja vlastne neviem, odkiaľ to ide. Moji rodičia sa stále pýtajú, kde som to zobral. Pár bizarných snov sa mi snívalo, ktoré som si zapísal, ale nepoužil som ich. Takže zo snov to nevychádza. David Lynch alebo iní moji obľúbení autori určite na mne nejakú škvrnu zanechali. Ale knihy čítam až keď som skončil tú svoju a mám prázdne obdobie, vtedy sa nejakým spôsobom takto nabíjam. Ale skôr keď tvorím, tak sa cítim byť vnorený do seba. Ja keď kreslím, tak sa ponáram do tej svojej nory. Za tie roky je tá nora hlboká, človek sa snaží byť hlbšie a bližšie k sebe. A ja už sa nepozerám v tej chvíli na iných autorov, čo nakreslili, čo napísali. V tomto vnímam, že ma to demotivuje, keď vidím, že takých ako ja je tam 10-tisíce, tak si hovorím, na čo mám byť 10-tisíci prvý. Keď som bol v Angoulême na festivale a videl, koľko komiksových knižiek vychádza ročne, tak som si hovoril, na čo som tu, na čo som ten ďalší.

Kreslení komiksu je běh na extrémně dlouhou trať, který vyžaduje stovky hodin o samotě u stolu. Jak si udržujete disciplínu a jak bojujete s momenty, kdy se dostaví tvůrčí krize nebo vyhoření?

Pred touto poslednou knižkou som mal krízu, že som nevedel nájsť dôstojnú tému, čo bude pre mňa dôležité o tých sedem rokov, keď to dokončím. To bol veľký blok. Ale podarilo sa. S procesom to mám tak, že keď začnem, tak viem, že tie roky na tom strávim a snažím sa v tom nájsť nejaký rytmus. Tak som si začal rozkresľovať grafy nad pracovným stolom, kde zaznamenávam ideálny počet strán v daný mesiac, aby som neprokrastinoval a mal i predstavu fyzického konca, kedy to dokreslím. Takže to je ešte ďalší rozmer, ten výtvarný, literárny a potom manažérsky. Práca naprieč tými rokmi má v sebe disciplínu v tom, že formálne som nejakým spôsobom ustálený, čo je pre výtvarníka vlastne malé mínus. Nie som experimentátor, že by som každých sto strán experimentoval s formou, snažím sa ju z úcty k čitateľovi udržať. Ja osobne nemám rád komiksy, kde jeden scenárista strieda výtvarníkov v rámci jedného zošita. Mám rád, keď už sa na toho výtvarníka nastavím a pochopím ten jeho jazyk.

Když se dnes podíváte na své starší práce, máte tendenci vidět spíš chyby a věci, které byste dnes nakreslil jinak, nebo je berete jako uzavřenou kapitolu, která přesně odrážela to, kým jste tehdy byl?

Celý čas, čo kreslím, vidím všetky zlyhania, ktoré som na tej ceste urobil a hrozne ma štvú. Zakázal som si programovo čokoľvek vylepšovať a korigovať. Mám veľký problém listovať v pôvodnej trilógii Oskara Eda, ale zase si hovorím, že to patrí k tomu Jelinkovi v tom roku, v tej situácii, je to zase nejaká pečať v úvodzovkách. Tá nedokonalosť je tá moja vizitka v tej dobe. Snažím sa to prijať ako vlastnú výpoveď tej človečiny. Zlyhania sú nejaký vzorec, ktorý na konci dá charakter toho autora. Keby sa človek dostal k dokonalosti, tak sa to celé vyprázdni, zrazu si tak dokonalý, že už nie si ničím. Je to moja obhajoba v tom, že si hovorím, nie som dokonalý, tak som aspoň výnimočný tým, že som lúzer. V podstate čím dlhšie to robím, tým viac vidím, že to vlastne neviem, ale tým som autentický. Nech si čitateľ urobí vlastný názor, či ho moje zlyhania rozčuľujú a odpudzujú, alebo ich dokáže navnímať ako akceptovateľné.

Na čem momentálně pracujete a na co se vaši čtenáři mohou těšit? Chystáte se zůstat věrný temnějším, psychologickým tématům, nebo vás láká zkusit žánrově něco úplně jiného?

Po každej knižke, ktorú som nakreslil, som mal ročnú pauzu. Chcem sa tak vyprázdniť úplne do totálnej nudy, aby to kreatívno vnútri človeka potom vyrástlo. Ale s tým, že som už starší a koniec sa blíži, tak ten rok už nemôžem len tak vyplytvať, tak si ho skracujem tým, že kreslím krátke komiksy pre francúzsky komiksový časopis Metal Hurlant, kde sa snažím o krátke sci-fi príbehy. Chcel by som potom robiť ďalšiu knižku ako zavŕšenie Najväčšieho sna a Najlepšieho priateľa. Tému mám nájdenú, ale ešte som neobjavil míľniky, cez ktoré potrebujem čitateľa previesť, aby som sa do toho pustil. ∞

text: Sebastian Turko