Dáváme prostor laureátům a laureátkám letošního ročníku Ceny Jindřicha Chalupeckého. Každému z účastníků 32. ročníku jsme položili tři velmi obecné, a tím pádem pro rozvedení naprosto otevřené, otázky. Páté v pořadí odpovídají členky ne-kolektivu Björnsonova.



Co pro vás Cena Jindřicha Chalupeckého znamená?
Pred prihlásením to boli predovšetkým možnosti, ktoré sme v nej videli – realizovať väčší projekt, spolupráce, sieťovania a prepájania sa nielen lokálne, ale aj medzinárodne, možnosť (dočasnej) viditeľnosti. CJCH znamenala tiež prísľub naplnenia našich očakávaní. V priebehu práce na projekte najmä obrovský tlak a stres, predovšetkým asi dôsledkom pandémie, kvôli ktorej sa do jedného roka nahromadili projekty posunuté z predchádzajúceho roka. Znamenala však aj možnosť pokračovať v našom dlhodobom projekte, znova sa prepojiť, zamyslieť, posunúť ho (aj Björnsonovu) ďalej. Momentálne (po otvorení výstavy a jury weekende) pre nás CJCH znamená skúsenosť a očakávanie, čo Björnsonovej táto skúsenosť do budúcna prinesie.

Proč jste se do „soutěže“ přihlásily?
Kvôli všetkému čo sme popísali v prvej otázke.

Co je tématem vaší práce, kterou v souvislosti s CJCH vytváříte, na co skrze dílo poukazujete?
Pokračujeme v našom dlhodobom projekte – Čosity kartách – kombinácii hracích a divinačných kariet životnej veľkosti. Pre tento projekt je však zásadný skôr proces ako samotné karty, tie sú práve jeho dokumentáciou. Použité koláže symbolov vznikajú na základe tzv. common vision, čo je divinátorská (veštecká) technika zdieľaného storytellingu, alebo skrze spoločné zážitky, či čítania. Pre karty sme vytvorili v Moravskej galérii prostredie – obývačku, ktorá sa aktivuje práve prostredníctvom zdieľaného zážitku – ako je spoločný výklad kariet, ktorý odhaľuje skryté významy či príčiny udalostí, a tak nám pomáha pochopiť prítomnosť, v ktorej žijeme. Súčasťou je tiež glosár, ktorý mal byť výkladovým slovníkom pojmov spojených s kartami, ale postupne sa z neho stal akýsi denník, súbor partitúr, kniha poznámok, nový jazyk prostredníctvom, ktorého si chceme zapamätať čo sme urobili a čo nie – stal sa nástrojom, ktorý potrebujeme na to, aby sme mohli zdieľať a písať (o tom), čo robíme.