Pohnutý psychický stav môže byť sebairónia alebo neurologický dôsledok. Slovo depresia sprofanované postmodernou kultúrou často skĺzava k povrchným interpretáciám. Hlbší vnem je kontrastným nastavením ľudského mozgu možné zasadiť do prostredia príjemného a znesiteľného atakom rušivej nestability. Niekde na pomedzí nepatologických odchýlok pracuje terminológia noisovej hudby, ktorá pripomína príručku diagnostika a terapie duševných porúch, s tým rozdielom, že tu je výstupným dielom žánrová zvuková stopa.

Hluk, ruch, šum, rachot, rev
Screenshot televíznej obrazovky, zrnenie, zvuky za bezpečnými zónami známeho vizuálneho a zvukového doprovodu vysielania. Skladba francúzskeho ruchára Vomira, ktorá znamená v preklade „nič“, ako zhluk nekonkrétnej atmosféry. V duchu žánrového radikálneho harsh noisu predstavuje úzkosť a nepokoj ukryté za plynulo dávkované vertikálne vrstvy napätia. Prečo by sa niekto dobrovoľne vystavoval prenikavému a surovému zvuku, keď si môže pustiť pokojné, rytmické a harmonické? Kakofonická neurčitosť zvuku má niečo dočinenia s vrstvami a dráhami ľudského mozgu. Hudobné sféry radikálnych zvukov sa premietajú do ľudského vnímania neurologickým spôsobom, ktorý ovplyvňuje zaužívané schémy. Tak ako nie je možné povrchne hodnotiť neschopnosť žiť plnohodnotný život, pre depresiu je často poslucháčskym zážitkom definovať si nové hranice.

Stimul premeny
Britský neurovedec Oliver Sacks vo svojej knihe Musicophilia: Tales of Music and the Brain (v českom preklade ako Musicophilia: Příběhy o vlivu hudby na lidský mozek, 2009) opisuje prípady ľudí, ktorým narušenie nervových dráh spôsobilo rôzne druhy anomálií v súvislosti so zvukmi. Od náhlej posadnutosti počúvania enormného množstva hudby denne, cez zvukové halucinácie, prepadnutie hudobnej produkcii v ovládaní nejakého nástroja alebo speve, cez fóbie a panické záchvaty spôsobené istou zvukovou stopou. Vnímať fenomén, ktorý autor nazval ako „zvláštnu vec vidieť ako sa milióny ľudí hrajú s nezmyselnými melódiami, načúvajú im, zamestnávajú sa a zaoberajú tým, čomu sa hovorí hudba,“ znamená otvoriť svoje kanály pre účinok „nehudobného“ v ľudskom živote. Načaté ambientnou produkciou, cez agresívny tlak nepokojných ľudských emócií, je noise vyústením gradujúcej intenzity života. Duševné oscilácie mapujú túto premenu k silnému a odhodlanému skutočnou surovou esenciou. Ten posun znamená dostať sa bližšie k podstate psychomanipulatívnych svetov a odhaliť skutočné príčiny a následky psychického nepokoja. ∞


autor: Verona Jankovičová