Bola stredobodom diskusií v čase, keď ešte ani neexistovala. Kunsthalle Bratislava v posledných mesiacoch opäť patrila k najreflektovanejším témam v slovenskej výtvarnej a kultúrnej sfére. Nie však pre svoju hlavnú náplň, výstavnú aktivitu, ale pre svoju neistú podobu či budúcnosť, teda otázky, ktoré sa s ňou vlečú už viac ako dve dekády. S jej poverenou riaditeľkou Ninou Vrbanovou sme sa okrem iného rozprávali o súčasnom stave, v akom sa galéria nachádza, o tom, aké ma s ňou plány nové vedenie ministerstva kultúry, ale aj o tom, ako celá situácia napovedá o vzťahu moci a kultúry v slovenskom prostredí.

Kunsthalle Bratislava (KHB) vznikla v roku 2014, pričom stále nenadobudla právnu subjektivitu. Najprv organizačne spadala pod Národné osvetové centrum (NOC), neskôr pod Slovenskú národnú galériu (SNG), stav, ktorý platí dodnes. Ako hodnotíte podmienky, na základe ktorých galéria funguje? Nastala výrazná zmena oproti predošlej etape?
Pozitívnou zmenou je zvýšená miera porozumenia, keďže SNG pracuje aj so súčasným umením, hoci naň nie je primárne zameraná. Koncipujú rozsiahle výstavy, ktoré plánujú s veľkým časovým predstihom, vedia, akú váhu a dopad má kvalita spolupráce alebo koľko závisí od dobrého mena inštitúcie. S KHB sú si rozhodne bližšie v praktickej aj administratívnej rovine fungovania. Príbuzností vidieť aj vo finančnom nastavení a stratégiách, viaceré projekty sme koncipovali v spolupráci, ako napr. výstavu A je tu zas? alebo konferenciu galerijnej pedagogiky Otvorená galéria.

Aj po prípadnom osamostatnení chceme so SNG spolupracovať, ale zároveň je naším cieľom zvýšiť diverzitu prostredia odčlenením sa a samostatným profilovaním programu i značky galérie. V rámci spojenia so SNG však vystali nové problémy. Jedným z nich je otázka správy budovy Domu umenia v centre Bratislavy, kde KHB pôsobí. Správcom celého objektu, vrátane výstavných priestorov, je NOC, ktorému platíme nemalý ročný nájom. Zmenou zriaďovateľa sme sa dostali do finančne nevýhodnej a organizačne pomerne ťažkopádnej pozície nájomcu, ktorá je ešte k tomu neistá – limitovaná nájomnou zmluvou.


V akej situácii sa momentálne nachádzate? Narážam na správy ohľadom zriadenia tzv. Kreatívneho centra Bratislava v Dome umenia, v dôsledku čoho sa začalo hovoriť o neistej budúcnosti KHB.
Prvé signály plánovanej zmeny prišli spolu s novým generálnym riaditeľom NOC Michalom Bartókom, ktorý nastúpil v druhej polovici minulého roka. Dlhodobo nečinná NOC sa veľmi proaktívne začala angažovať vo veci zriadenia tzv. Kreatívneho centra Bratislava, ktoré si rovnako nové vedenie ministerstva naplánovalo ako projekt financovaný z eurofondov do Domu umenia. Rezort kultúry spolu s NOC neskôr argumentovali potrebou vyčerpať tieto prostriedky na oblasť kultúry, ktoré vraj v opačnom prípade prepadnú resp. budú použité na stavbu diaľnic. Celá vec sa pripravila potichu, nové zámery s budovou neboli vecne ani koncepčne komunikované s KHB, ani so SNG, ani so širšou umeleckou obcou.

Následne však ministerka kultúry Ľubica Laššáková v rámci diskusie na pôde Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave oznámila, že KHB osamostatní. Podniklo ministerstvo kroky, ktoré by jej tvrdeniu nasvedčovali?
Diskusia sa konala na začiatku apríla a práve v rámci nej pani Laššáková dala verejný prísľub, že KHB osamostatní ako štátnu príspevkovú organizáciu s navýšením aktuálneho rozpočtu o 250 až 300 tisíc eur. Následne si prostredníctvom SNG ministerstvo vyžiadalo prvé podklady k zámeru vzniku novej organizácie. Všetko potrebné sme vypracovali a odovzdali v požadovanom termíne na začiatku mája. Podklady obsahovali ideový zámer zriadenia novej organizácie, návrh predmetu činnosti, návrh organizačnej štruktúry a rozpočtu. Všetko máme v plnom znení zverejnené na webe. Iba pár dní po prevzatí týchto dokumentov, čo sme považovali za prejavený záujem a vôľu ministerky galériu podporiť, prišla správa o radikálnom znížení prioritných projektov na celoročnú činnosť na 15 tisíc eur. Opäť to prebehlo bez akejkoľvek komunikácie, bez argumentácie, a neštandardne neskoro – uprostred mája.

Môžete tento problém priblížiť?
Prioritné projekty sú niečo ako granty, ktoré ministerstvo prideľuje priamo svojim podriadeným inštitúciám na činnosť. Nie sú súčasťou bežného rozpočtu, ten sa nemení a pokrýva základný chod a réžiu organizácie. V prípade nastavenia rozpočtu KHB, keď odrátate prostriedky určené na zamestnancov, na poistné a odvody, na nájom, na upratovaciu a bezpečnostnú službu, na telekomunikačné služby a pod., zostáva na celoročnú činnosť iba 4 tisíc eur. Táto suma by podľa ministerstva mala pokryť realizáciu všetkých výstav, publikácií, sprievodných a vzdelávacích programov, dokumentačných a iných projektov počas celého roka.

Po minulé roky bolo dobrým zvykom, že prostriedky na činnosť boli získavané práve z prioritných projektov. Vedeli sme väčšinou už v januári, na čom sme a s čím môžeme počítať. Aj v prípade, že priority neboli podporené v plnej výške, informáciu sme mali včas a mohli sme sa podľa toho zariadiť, buď sa pokúsiť projekty dofinancovať z iných zdrojov alebo ich jednoducho prispôsobiť možnostiam. Bola tam otvorená komunikácia a tým pádom aj istý priestor na manévrovanie, vysporiadanie sa so situáciou. Tento rok sme vopred nedostali žiadnu informáciu, ani žiadne odôvodnenie. V polovici mája prišiel len strohý oznam, že priority budú pridelené vo výške 15 tisíc eur.

Koľko ste žiadali?
Celkovo na tri prioritné projekty sme žiadali 180-tisíc eur. Celá situácia aj súslednosť udalostí sa javia ako nezmyselné.

Čo vidíte v krokoch ministerky? Neznalosť? Ideológiu?
Celkom jednoznačnú odpoveď Vám nedám. Vidím tam veľmi nešťastnú a pre celkový stav kultúry na Slovensku aj nebezpečnú kombináciu nekompetentnosti a politických ambícií. Pani Laššáková je vo funkcii viac ako rok a za tento čas ju umelecká a kultúrna verejnosť už trikrát žiadala, aby odstúpila. Napriek tomu sa čím ďalej, tým viac záujem a aj reálna podpora rezortu koncentruje na jeden jediný segment kultúry, kde zrejme cítia politický resp. voličský potenciál. Vo výsledku takéto preferencie pôsobia tendenčne, oblasť kultúry názorovo polarizujú a neželane politizujú. Táto improvizačná politika skrátka vytvára v kultúre na Slovensku obrovskú priepasť.

Tým segmentom myslíte folklór a ľudovú kultúru?
Áno, predsa žiadaná politika kultúrnej diverzity nemôže byť na spôsob “tu zoberiem, tam pridám”. Ministerstvo síce argumentuje celkovým nižším rozpočtom na kultúru, ale reálne škrty vidíme iba na jednej strane. Kým vrcholové inštitúcie ako SNG a KHB sa ocitajú v regresívnom móde, podpora folklóru stúpla z 1,5 na 3 milióny eur. A to opäť bez relevantného zdôvodnenia. Práve v takýchto krokoch sa rodí spomínaná polarizácia. Je prirodzené, že verejnosť to vníma ako vstupovanie politiky do kultúry, ktorá by ako celok mala byť apolitická a podporovaná v celej šírke spektra od špičkovej tradičnej kultúry po progresívne súčasné umenie.

V prípade KHB sa najprv objavovali náznaky zániku, potom vidina samostatnosti, teraz zas boj o prežitie. Svedčí takáto kolísavosť, nestálosť, a z toho vyvierajúci pocit neistoty, o tom, v akom stave sa vo všeobecnosti nachádza naša kultúra?
Skôr to veľa napovedá o vzťahu štátu a moci ku kultúre a umeniu, než o kvalitách či hodnotách samotnej kultúry. Tá je žiaľ dlhodobo na chvoste záujmu spoločnosti a to je jeden obrovský, komplexný problém. Jedným z určujúcich faktorov, takým rukolapným, je aj voľba ministra kultúry, kde zjavne kompetentnosť a odborný kredit nehrajú veľkú rolu. Efekt takéhoto vlažného a vlastne ľahostajného prístupu môžeme vidieť na aktuálnej situácii.

Čo sa týka KHB, našu argumentáciu staviame na tom, že už samotný fakt päťročnej existencie a fungovania je niečo, na čom sa dá postaviť a rozvinúť zmysluplná budúcnosť. Aj model osamostatnenia, ktorý sme ministerstvu predložili, je rozvojový. Nemožno už pôsobenie galérie ignorovať a v diskusiách sa neustále vracať k začiatkom, k základným otázkam typu čo je to Kunsthalle a na čo to vlastne je. Vnímame to ako brzdenie procesu, ktorý je rozbehnutý a dávno pomenovaný. Keď sme napríklad argumentovali potrebu stability a samostatnosti, pracovali sme aj s aspektom sídla. Budova bola postavená v polovici šesťdesiatych rokov ako Dom umenia a architektúry, pričom pôvodným majiteľom bol Fond výtvarných umení, čiže stavba sa realizovala z prostriedkov výtvarníkov. Aj preto tu slovenská výtvarná obec cíti svoj historický nárok na tento priestor.

Okrem toho sa na jej pôde, v priebehu druhej polovice šesťdesiatych rokov, uskutočnili významné výstavy s medzinárodným presahom.
Presne tak. Možno spomenúť Danuvius ’68, čo bolo medzinárodné bienále mladého umenia. To sú míľniky, ktoré žiaľ úradom nepovedia takmer nič, ale pamäti kultúrnej obce sa prihovárajú jasnou rečou. Tvoria historický kontext, na ktorý chce KHB v Dome umenia prirodzene nadviazať. Ale predstavte si tu hybridné kreatívne centrum, ktoré s architektúrou ani pamäťou tohto priestoru nijak nesúvisí. V takýchto rozhodnutiach sú dejiny a pamäť vlastne vytesnené, obídené v mene akejsi efektívnosti.

Ide Vám teda o udržanie kontinuity, ktorá má svoj začiatok v období šesťdesiatych rokov, a o ktorú sa, povedzme, budú naši potomkovia opierať?
Určite je tu cesta, ako prepojiť minulosť Domu umenia s budúcnosťou galérie a vytvoriť tak pevné a zmysluplné historické kontinuum. Ak budeme dejiny len mechanicky sekať a potláčať, tak aj dedičstvom budúcich generácií bude vždy len prázdno a bod nula. Priam esenciálnym konceptom KHB je pohľad do budúcnosti a my na ňu hľadíme v kontexte jej vlastných dejín.

Nina Vrbanová (* 1986)
je kurátorka a kritička súčasného vizuálneho umenia. Študovala v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. V rokoch 2009–2013 pracovala ako projektová manažérka a kurátorka Galérie Cypriána Majerníka v Bratislave. Do roku 2014 pôsobila ako editorka časopisu Jazdec – Print nástenky o súčasnom výtvarnom dianí. Je členkou Slovenskej sekcie Medzinárodnej asociácie kritikov AICA. V rokoch 2010–2016 absolvovala doktorandské štúdium v odbore estetika na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. V Kunsthalle Bratislava pôsobí od jej založenia, najprv ako kurátorka, od roku 2016 ako poverená riaditeľka / hlavná kurátorka.



text: Dávid Gabera