Vždy keď slovenský umelec Boris Sirka vystavuje svoje najnovšie práce, publikum ostáva zaskočené pestrosťou foriem a médií, ktoré využíva. Známy je však tým, že aj napriek výraznému odklonu od predošlej tvorivej epizódy si zachováva osobitý rukopis. Túto skutočnosť potvrdzuje aj aktuálna prehliadka umelcových prác vo Východoslovenskej galérii v Košiciach.

Sirka sa narodil v roku 1981 v Snine, žije a tvorí v Košiciach. Je známy experimentovaním s hudbou alebo tým, že svoje projekty častokrát dopĺňa o rôznorodé inštalácie či audiovizuálne diela. Alfou a omegou je však u neho maľba.

Balansovanie na pomedzi tradičnej techniky a iných médií v jeho prípade vyúsťuje do originálnej umeleckej výpovede. Preto nie je prekvapením, že sa dvakrát – v rokoch 2003 a 2018 – ocitol aj vo finále prestížneho slovenského ocenenia pre mladých umelcov, Ceny Oskára Čepana.

Široké spektrum uplatňovania odlišných umeleckých prejavov je sprevádzaná formálnou i námetovou rozmanitosťou naprieč maliarskymi cyklami. Aj keď by sa mohlo zdať, že sa Sirkova tvorba vyznačuje ohraničenými a uzavretými etapami, ktoré nemajú takmer žiadnu súvislosť, predsa je jeho umelecká výpoveď konzistentná.

To, čo spája série malieb ako napríklad Shibito (2012), Found Footage (2013), Ink Places (2014) alebo How I Survived (2015) je autorov hĺbkový ponor. Ten sa vyznačuje vyobrazeniami snových vízií či surreálnych svetov. K ním však autor speje pátraním, rozpamätávaním sa. Spoločným znakom je to, že Sirka v nich usporadúva rôzne situácie i udalosti do nového celku.

Úsilie prinavrátiť niečo stratené charakterizuje aj aktuálny projekt. Rozmerným plátnam dominujú mohutné, štylizované, mužské, ženské ale i detské postavy. Tie voľne spočívajú uprostred neidentifikovateľného prostredia. Od neho sa síce oddeľujú, avšak okolitá „krajina“ cez tieto postavy preniká a stáva sa ich pevnou súčasťou.


Hoci každá z malieb navonok pôsobí pokojným dojmom, v druhom pláne sa ozýva zlovestné vrenie. Plynulé vlniace sa linky v krikľavých farbách Sirka kombinuje s vibrujúcimi ťahmi štetca a tmavými nánosmi farieb. Okrem toho, oku ladiace pevné telesá a zaoblené útvary dopĺňa o rozplývajúce sa motívy a detaily stiesnených gest a trpkých fyziognómií ľudských tvorov.

Obrazy sa vyznačujú vzduchoprázdnom či atmosférou neistoty. Niet divu, že kurátor Peter Tajkov súbor takýchto desiatich obrazov pomenoval Od pôžitku k úzkosti a späť. Odkazuje tak na stav, ktorý stelesňuje prežívanie dnešného človeka. Avšak tak, ako v minulých prácach, aj tentokrát Sirka usiluje o vyňatie spomienky z fixácie. Názov projektu tak odkazuje predovšetkým na halucinogénnu skúsenosť, ktorej priebeh prostredníctvom malieb prinavracia.

Pocity slasti, ironické alebo nevinne pôsobiace narážky autor voľne preskupuje s motívmi depresívnych nálad, odcudzenia či pominuteľnosti. Svetlé a temné rysy tu na seba narážajú z každej strany.

Skôr než o ilustráciu dojmov z daného zážitku, ide umelcovi o tematizovanie návratu k spomienke. Plátna, kde sa odkazy na pôžitok i úzkosť pri sebe ocitajú, tieto nesúvislostí autor dáva do jedného celku jednoducho preto, aby podkopal časovú následnosť. To, čo by sa teda logicky dialo „pred“ a „po“ sa tu prelína. Čo to znamená? Umelec ukazuje, že akokoľvek mohol vyzerať pôvodný „trip“, jeho význam je podmienený našim spätným pohľadom naň.

Sprítomnenie pocitov či subjektívne pripomínanie zážitkov nie je teda u Sirku cieľom. Ak ich oživuje, tak preto, aby poukázal na nové usporiadanie, na výsledný konštrukt. Na ich budúci zmysel. A preto je aj autorova tvorba dnes tak aktuálna.

Oproti lineárnemu chápaniu času, totiž Sirka ukazuje na diskontinuitu. Zdôrazňuje, že medzi minulým a budúcim neexistuje časová následnosť, ale že sa stále jedná o proces výmeny. Výmena, ktorá sa týka aj chápania našich vlastných dejín. Tie sa síce utvárajú už na samotnej scéne, aktéri ich ale budú hrať takým spôsobom, ako sú dodatočne interpretované – ako sú podávané inými ľuďmi.

A tak ako sa história píše každý deň, aj to, kým sa staneme, kam sa vydáme, vždy vychádza z hypotézy o minulosti. A tá sa kryštalizuje „tu a teraz“. ∞


text: Dávid Gabera