Verejný priestor je miestom, kde je nadbytok možností, nie celkom dobre naprogramovaných, říká Benjamín Brádňanský ze slovenského architektonického ateliéru n/a a svá slova doprovází ikonografikou zákazů, ze kterými se na veřejných místech setkáváme. Nejezděte na kole. Nekuřte. Nefotografujte. Nesypejte ptáčkům. Nepouštějte balónky.

Veřejný prostor zde existuje proto, abychom jej používali. Jenže používáním veřejného dochází k jeho individualizaci, jelikož každý z nás s prostorem zachází jinak. Touto individualizací tak dochází k přivlastňování veřejného prostoru a tudíž zintimnění, ale zas a pouze podle měřítek toho, kdo tento proces vytváří. „Verejný priestor je príležitosťou pre individuálne obsadzovanie, ako miesto vhodné na lokalizáciu »môjho« dočasného teritória. Ale je pravda, že nie som žiadny odborník na verejný priestor. Nijako špeciálne som sa mu nevenoval. Takže ma z neho zatiaľ zaujíma práve len ten jeden aspekt – ako sa verejný priestor môže stať personálnym. Zaoberali sme sa tým v niekoľkých urbanistických projektoch, teraz dokonca v projekte rodinného domu a tiež v akciách – obskúrnych pouličných provokáciách.“ Jako bylo vybudování zahradního grilu na náměstí, zavěšení houpačky nebo vytvoření „ohavného“ obývacího koutku.

Jenže – zabydlování se je lidská přirozenost. Jaký je tedy vztah architektury veřejného prostoru k budoucímu užívání?
V literatúre Douglasa Adamsa sa vyskytujú výťahy, ktoré majú rozostrené vnímanie času. Vedia byť preto presne tam, kde ich potrebujete, vtedy keď ich potrebujete. To je asi jediný prípad, keď sa časť architektúry dokázala vhodne prispôsobiť budúcej individualite používateľa bez jeho pričinenia. Architekti nedokážu predpovedať budúcnosť o nič lepšie ako iné profesie. Nie že by sa o to nepokúšali, ale viac než nudné pohodlie superfunkcionalizmu je dobrodružstvo objavovania a kolonizácie. To platí aj pre verejný priestor. Prekvapenie a hľadanie významu a používania sú najlepšie kvality.

Jakou úlohu tedy hraje veřejný prostor při formování individuality a charakteru jedince či města?
Kultúrne, politicky a sociálne je táto úloha obrovská. Ale pri tom je takmer úplne jedno ako je na tom ten priestor architektonicky. Preto, nás architektov zrazu tak veľmi zaujímajú presahy mimo klasickú formu architektúry. Zároveň som sa nikdy nezamýšľal nad vzťahom architektúry a spoločnosti. Asi to bude tým, že neverím modernistickému heslu „architektúra, alebo revolúcia“. Nevidím priestor v ktorom by architektúra mala moc pomôcť spoločnosti , alebo šancu výrazne ju ovplyvniť, či dokonca nasmerovať.

Připadá mi, že se vracíme k dobrodružství objevování, o kterém jste už hovořil.
Architektúra je pre mňa stavanie stávania sa. Formálne spredmetnenie konceptov bývania. V tomto som veľmi ovplyvnený jedným z mojich učiteľov – Marianom Zervanom. Ale viac než to čo je architektúra, ma zaujíma to ako vzniká. Na VŠVU som sa v našom ateliéri niekoľko rokov zaoberal zo svojimi študentmi výskumom metód navrhovania architektúry. A je mi jedno či ide o koncept destabilizácie prítomnosti a pôvodu v architektúre, racionalistický koncept stroja, minimalistické odrazy pravdy do krásy, dôležité je vytvorenie systému stojaceho za náhodným rozmarom.

O teorii bychom se mohli bavit ještě dlouho, proto – na jakém projektu momentálně pracujete?
Okrem iných pracujeme na sérii rodinných domov, ktoré sa zoberajú vzťahom vnútra a vonkajška. Je to také malé pokračovanie urbanistického projektu pre Košice a Bordeaux, ktorý sme vyvíjali v rámci platformy ggna (ateliér Gutgut a n/a, pozn. aut.) a pri ktorom nás začali zaujímať „poche“, medzipriestory káps a dutín.

„n/a – this is not architecture.“ Co to tedy je?
Jedna z vrstiev odpovede na túto otázku je že n/a je na ceste k architektúre. Teda aspoň v to dúfame. Zatiaľ sme ďaleko od cieľa. Architektúra sa netvorí obyčajným stavaním, nevzniká automaticky s každým stavaním, sprítomňuje sa viac či menej uvedomelým zámerom presahujúcim nutnosť stavania. existuje ako redundantná disciplína bez jasných hraníc svojej profesie. na jednej strane pracuje s presným a jasným mechanizmom stavania, na druhej s mrakmi predstáv stávania sa‐ pre/bývania. To čo robíme je často viac o stavaní, než o stávní sa.

Ďalšia vrstva je že naša práca je často akási zmiešanina, my tomu hovoríme „špinavá architektúra“. Tým nemyslíme vôbec nič negatívne. Lepší názov by bol asi „slabá architektúra“. Miešame odborné a neodborné kompetencie a ambície. Nerobíme totálne návrhy, vytvárame nie úplne uzatvorené systémy, navrhujeme podmienky v ktorých by sme chceli vidieť uživateľskú mimoarchitektonickú indivdualizáciu, dotiahnutie a variácie predloženého scenára. O tom bola aj naša prezentácia v rámci PechaKucha Night Prague.


PechaKucha
Projekt PechaKucha [peča kuča] umožňuje v 6 minutách, 40 vteřinách a na 20 obrázcích prezentovat publiku to nejlepší ze sebe, ať už jste architekt, designér, umělec či vizionář.